Vznik poštovej známky Vývoj pošty na Slovensku Filatelistické minimum

Prvá známka sveta

Prvá známka na svete
Prvou známkou sveta sa stala jednopencová čierna známka s portrétom kráľovny Viktórie.

Veľký počet štátov a štátikov v štáte a roztrieštenosť, niekedy dokonca hotové bludisko v smerniciach a poštových tarifách nútili ľudí, pracujúcich v poštových službách i mimo nich, aby sa zamýšľali nad týmto neutešeným stavom. Veď stanovenie poštového poplatku bolo často hotovým matematickým rébusom. Nečudo, že pri kombinácii taríf za vzdialenosť a váhu listu bolo treba na výpočet poštovného celých hrubých kníh, podľa ktorých sa dali poplatky vypočítať. Ďalšou nevýhodou bolo, že poštovné vo väčšine prípadov platil príjemca zásielky, prípadne časť odosielateľ a časť príjemca. Taktiež výška poštovného bránila vačšiemu využívaniu poštových služieb.

To viedlo aj k menším podvodom, ako o tom hovorí aj tento príbeh:

Rozpráva sa , že keď sa Rowland Hill pri jednej z jeho ciest zastavil v hostinci v írskom mestečku, všimol si, že jeden z poštárov práve doručuje dopis nádhernému mladému dievčaťu. Dievča smutne obracalo list v rukách, ale potom ho poštárovi vrátila. Keď Hill počul, že dievča nemôže za doručenie dopisu od svojho ženícha zaplatiť, chcel jej darovať šiling. Dievča však s poďakovaním odmietla a po odchode poštára sa Hillovi zdôverila, že sa dozvedela všetko podľa dohodnutých signálov na obálke. Vtedy si Rowland Hill uvedomil, že bude poštovné vyberať napred.

Sir Rowland Hill (1795-1879) bol pôvodným povolaním učiteľ. Už v roku 1823 sa zaoberal reformou anglickej pošty a táto príhoda mu v tomto pláne vraj dopomohla.

Šiesteho januára 1837 bola vydaná Hillova brožúra "Poštová reforma, jej dôležitosť a uskutočniteľnosť". Jej obsahom bolo zavedenie jednotného poštovného vo výške 1 pencie za zásielku v hmotnosti 1/2 unce = 28,35 g, bez ohľadu na vzdialenosť, kam sa zásielka dopravuje; vyberanie poplatku pri podaní zásielky; a čo je prevratné a historické z hľadiska filatelie - vydanie obálky alebo nálepky, teda známky s vyznačenou hodnotou poplatku - kusu papiera, ktorý by bol na zadnej strane opatrený lepom, aby ho po navlhčení išlo na zásielku ľahko umiestniť. Toto bol najstarší popis poštovej známky. známka ČSSR, vydaná pri príležitosti 150. výročia vydania prvej poštovej známky na svete

Desiateho januára 1840 bola schválená nová poštová reforma, Rowland Hill bol prijatý do štátnych služieb a ujal sa realizácie poštovej reformy. Uvedomoval si, že je nutnosťou vytvoriť taký kúsok papiera, ktorý by bolo rovnako ťažké sfalzifikovať ako papierové bankovky.

Po dlhom hľadaní sa konečne našlo to pravé, a to známka s portrétom kráľovny Viktórie, ktorá bola vytvorená z medaile na pamiatku jej návštevy na londýnskej radnici. Tvorcom tejto medaile bol William Wyon. Z medaile grafik okopíroval kráľovnin portrét pre rytcov poštových známok. Rytci týchto známok boli Charles a Frederic Heathovci. Tlač známok bola zverená firme Perkins, Bacon and Petch, ktorá sa zaoberala tlačou cenných papierov. Pre tlač bola použitá najrozšírenejšia technika v tej dobe a to ocelotlač z rytiny. Čierna jedno penciová známka sa začala predávať už 1. mája 1840, ale oficiálne až 6. mája. Za niekoľko dní bola daná do obehu aj modrá dvoj penciová známka. Šiesteho mája teda vstúpili do platnosti dve prvé nalepitelné známky na svete. Lenže sa stalo niečo, o čom sa veľa rozpráva dodnes. Objavila sa totiž známka s razítkom použitia ku dňu 2. mája 1840, keď ešte oficiálne nebola v platnosti. Stalo sa to tak, že jeden z poštových majstrov v Bathu obdržal s predstihom ako ostatné poštové úrady zásoby známok, a chcel si túto novinku vyskúšať a snáď z neznalosti známku nalepil a orazítkoval. Tým taktiež najskôr táto podivuhodnosť vznikla a stala sa taktiež prvou použitou známkou sveta.

Keď sa Hillove návrhy v krátkom čase ukázali ako praktické a výhodné, bol povýšený do šľachtického stavu, menovaný generálnym poštmajstrom a bol mu priznaný národný dar vo výške 20 000 L. Po smrti bol pochovaný vo Westminsterskom opátstve v Londýne vedľa vynálezcu parného stroja Jamesa Watta.



Faximile Mulreadyho obálky

Súčasne s prvou poštovou známkou bola vydaná aj prvá celina sveta - obálka v hodnote 1d a 2d. Na prednej (adresnej) strane má alegorickú kresbu od angliického maliara Wiliama Mulreadyho , podľa ktorého dostala obálka aj svoje pomenovanie.



Obdobne ako Sir Rowland Hill, zaoberal sa možnosťou nalepiteľnej známky, potvrdzujúcej zaplatenie poštovného, aj škótsky kníhtlačiar a kníhkupec James Chlamers (1782 - 1853). V roku 1837 podal návrh na zavedenie nálepky parlamentnej komisii. Tá však odporučila prijať návrhy Rowlanda Hilla, pretože obsahovali kompletný program poštovej reformy a nezužovali ho len na zavedenie nalepiteľnej "známky".


Použitá literatúra:
1. Dr. František Švarc-Svět filatelie-1982
2.Š. Plško, J. Barvulský, B. Krampl-Čo má vedieť filatelista, Filatelistické state 14, ZSF Bratislava, 1985

Autor: Zdeněk Jindra, Martin Polovka


top


Vývoj pošty na Slovensku


Dejiny poštovníctva - t.j. história doručovania správ buď ústnych alebo písaných pomocou peších či jazdeckých poslov, prípadne prepravovaných iným spôsobom, siahajú až do najstarších čias. Spôsob prepravy správ závisel od kultúrnej, hospodárskej a technickej úrovne krajiny.
Podľa toho rozdeľujeme dejiny poštovníctva nasledovne:
  1. Posolské zriadenie neorganizované-v období do roku 1530;
  2. Posolské zriadenie organizované poštovým spôsobom-v období od roku 1530 asi do roku 1750;
  3. Obdobie dostavníkovej pošty (predznámkové)-od roku 1750 do roku 1850;
  4. Obdobie známkové-od roku 1850 dodnes.


Toto delenie má platnosť pre historický vývoj poštovníctva len na našom území. Inde ho určujú miestne pomery; tak napr. za posledné, t.j. známkové obdobie sa vo všeobecnosti pokladá obdobie od roku 1840, prípadne od vydania prvej poštovej známky na tom-ktorom území bez ohľadu na jeho vtedajšie politické začlenenie.

 

Obdobie posolského neorganizovaného zriadenia do roku 1530




Ukážka klinového písma Obdobie pred rokom 1530 je z hľadiska poštovej histórie prakticky najdlhšie.

Už starí Sumeri (okolo 4000-3000 rokov p.n.l.) si pomocou vlastného klinového písma vymieňali správy, napísané na hlinených tabuľkách. Tento spôsob používali aj Chetiti (1600-1200 p.n.l.), o čom svedčí veľkolepý nález niekoľko tisíc hlinených tabuliek písaných klinovým písmom v chetitskom jazyku a obsahujúcich diplomatickú korešpondenciu z tých čias. Na základe tohoto nálezu sa Prof. Bedřichovi Hroznému podarilo prečítať chetitčinu, ktorú do tých čias nikto nepoznal.

Stupeň organizovanosti - poiaľ tu o organizovanosti vôbec možno hovoriť - poštového styku v tomto období bol závislý od stupňa spoločenského rozvoja.

Vo feudálnej spoločnosti pozostávala štruktúra vládnucej triedy z panovníka a jeho dvora, šľachty a cirkevných hodnostárov. Aby mohli uplatňovať svoju moc a rozširovať svoj vplyv, bolo potrebné dobré spojenie medzi panovníckym dvorom a odľahlými miestami vládnej moci. V tom čase toto spojenie udržiavali poslovia; poslov si vydržiavali aj vyšší šľachtici, cirkevní hodnostári a rôzne vtedajšie inštitúcie. Rozvojom miest sa nevyhnutne rozšírila aj potreba ich vzájomného styku, pričom vzájomný stik zabezpečovali mestskí poslovia. S postupom času vznikali cechy, školy a pod. a aj tie potrebovali udržiavať styk. Išlo však vždy o styk nepravidelný - posol odchádzal len vtedy, keď bolo potrebné doručiť určitú správu a to od určitého adresáta k určitému príjemcovi. Títo poslovia cestou nezbierali správy, pretože nešlo o pravidelné, vopred známe cesty.

Rímsky nápis na trenčianskej skale z r. 179 n.l. Na našom území ako prví používali poslov na doručovanie správ pravdepodobne Rímania. Ak vychádzame zo spôsobu ich riadenia štátu a nutnosti udržiavať pravidelné spojenie medzi légiami, operujúcimi na veľké vzdialenosti od hlavného mesta, nie je mysliteľné, aby o takom skvelom víťazstve nad Kvádmi pri Trenčíne v roku 179 n.l. - ako o tom svedčí nápis vytesaný do hradnej skaly - nedal veliteľ víťazného vojska správu svojmu nadriadenému veliteľovi.
Rímania nesídlili na našom území len v Laugaríciu (Trenčíne), ale aj na Devíne, v Stupave, Milanovciach, Rusovciach, Cíferi-Pake, Kománe a inde. Je viac ako isté, že tieto Rímske jednotky medzi sebou udržiavali spojenie.
Okrem rímskych legionárov používali poslov na našom území aj iní ľudia, napr. obchodníci, lebo naše územie ležalo na frekventovanej, tzv. "jantárovej ceste" ktorá spájala Jadran s Pobaltím. Táto cesta viedla územím Rímskej ríše od Dunaja, naším územím cez Piešťany a Trenčín ďalej na sever. Iste teda aj táto cesta slúžila na prepravu správ a nie len jantáru, po ktorom dostala pomenovanie.

Sv. Cyril a Metod Pomerne najbohatšie správy máme o posloch s diplomatickým poslaním z obdobia Veľkomoravskej ríše (833 - 906 n.l.), ktorá udržiavala s Byzantskou ríšou, pápežskou kúriou a s Franskou ríšou.
Historicky známe je posolstvo kniežaťa Rastislava do Konštantínopolu roku 861, v ktorom žiada byzantského cisára Michala III. o učiteľov. Michal III. tomuto posolstvu vyhovel a poslal na Veľkú Moravu Konštantína (neskôr Cyrila) a Metoda. Obaja učitelia udržiavali styk s Konštantínopolom i Rímom. V roku 900 prichádza na Veľkú Moravu pápežovo posolstvo. Pre knieža Mojmíra II. vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov. Jedno z biskupstiev bolo v Nitre. Tieto biskupstvá si medzi sebou a arcibiskupstvom určite vymieňali správy a udržiavali spojenie pomocou poslov.

V 10. až 12. storočí vznikajú na území Uhorska župy. Župný hrad (stolica) bol strediskom správnej, súdnej, vojenskej a spočiatku aj cirkevnej správy župy. Uhorskí králi, hoci sa v tom čase zdržiavali v Ostrihome a Stoličnom Belehrade, nemali stále sídlo ale putovali s celým dvorom i vojenskou družinou po celej krajine. Pri týchto svojich návštevách vybavovali všetky správne záležitosti - miestne aj celokrajinské. Na udržiavanie poštového styku používali poslov. Z archívnych prameňov sa dozvedáme, že poslovia v starších dobách takmer nikdy necestovali sami. Vždy boli na cestách najmenej dvaja, aby sa zvýšila pravdepodobnosť úspešného doručenia správy. Tatárska družina

Rozvoj posolstva na našom území bol ovplyvnený aj tatárskym vpádom. Už koncom februára roku 1241 napadli predné tatárske hliadky vojsko palatína Dionýza a porazili ho.
Toto vojsko strážilo vo východných Karpatoch tzv. Ruskú Bránu - Verecký priesmyk. Posol na rýchlom koni priniesol už 12.marca tragickú správu na kráľovský dvor. Po tatárskom plienení ktorý skončil v lete r. 1242, začínajú sa u nás vo veľkom zakladať mestá, prípadne dovtedajším osadám sa prideľujú mestské privilégiá - výsady. Vzniká nový, mestský stav,ktorý postupne nadobúda zvláštne práva a výsady. Tieto mestá si vydržiavajú osobitných poslov za účelom rýchleho styku medzi sebou, ako aj kráľovskými úradmi

Vývoj posolského neorganizovaného obdobia ovplyvnilo aj husitské obdobie na našom území

Posielanie správ sa značne rozšírilo najmä za panovania Mateja Korvína a po založení univerzity - Academia Istropolitana v roku 1467 v Bratislave. V neskorších obdobiach viedli cez územie Slovenska cesty štafiet, ktoré zriadil uhorský a český kráľ Vladislav II.(1490-1516), a to medzi Uhorskom a Moravou.

Okrem peších a jazdeckých poslov poznáme aj prepravu správ loďami po Dunaji z Bratislavy do Komárna. Takto sa dopravovali správy a zasielky do podunajských miest rýchlejšie a spoľahlivejšie, lebo v tom čase boli cesty peších poslov nielen zlé, ale aj málo bezpečné. Kedy sa táto doprava začala nie je známe, ale so všetkou pravdepodobnosťou sa začala už za rímskych čias.

V posledných desaťročiach 15. storočia zaznamenáva sa aj na Slovensku čulejší rozvoj obchodu a remesiel, čo si vynucovalo častejšiu výmenu správ.

top


 

Posolské zriadenie organizované poštovým spôsobom - v období od roku 1530 asi do roku 1750




Koncom 15. a začiatkom 16. storočia dochádza v celej Európe k závažným hospodárskym, kultúrnym a politickým zmenám, ktoré mali veľký význam pre ďalší spoločenský vývoj. Vznikajú bohaté kupecké a finančné dvory - domy s filiálkami, rozmiestnenými po celej Európe. Rozvíjajú sa v nebývalej miere remeslá, ktoré postupne dávajú základ pre vznik manufaktúr. Toto dianie zvyšuje potrebu intenzívneho písomného styku.

V druhej polovici 15. storočia získali Albert II. a potom Fridrich III. pre habsburský rod cisársku korunu. V tých časoch sa ďalšie vetvy tohoto rodu dostávajú k moci v niektorých ďalších európskych krajinách. Takto vzniká naliehavá potreba poštového spojenia medzi všetkými habsburskými dŕžavami. Na úlohu vybudovať takéto spojenie sa podobrala rodina talianskeho pôvodu "Dela Tore e Tassis" , po nemecky "Thurn und Taxis . Úlohu sa jej podarilo dobre zvládnuť. V krátkom čase bolo vytvorené poštové spojenie najmä medzi stredoeurópskymi habsburskými domami a Západnou Európou. Toto spojenie, vybudované na prelome 15. a 16. storočia, sa stáva pilierom a vzorom pre ďalšie poštové spojenia, budované v Európe počas 16. storočia.

V roku 1526 ešte pred zvolením za českého kráľa, arciknieža Ferdinand Habsburský listom z Heinburgu zo dňa 15. októbra 1526 súhlasil s návrhom svojich vyslancov v Prahe a uviedol, že už dal príkaz svojmu poštmajstrovi na zriadenie poštovej linky Viedeň - Praha. Dátum uvedeného listu je tak dátumom počiatku zriadenia organizovanej pošty v Českých krajinách. Idilické zobrazenie smrti Uhorského kráľa Ľudovíta II. v bitke pri Moháči r. 1526

Po prehratej bitke proti Turkom pri Moháči, v ktorej 29. augusta 1526 zahynul kráľ Ľudovít II. Jagelovský, rozdelilo sa vtedajšie Uhorsko na tri časti. Slovensko sa dostalo pod vládu Ferdinanda I. Habsburského, ktorého zvolil uhorský snem, zvolaný do Bratislavy, za uhorského kráľa dňa 16. decembra 1526. Ferdinand I. nariadil hlavnému viedenskému poštmajstrovi Antonovi Taxisovi, aby počas zaasadania uhorského snemu zriadil pravidelné poštové spojenie medzi Bratislavou a Viedňou. Táto pošta však netrvala dlho,lebo Ferdinand I. po svojom korunovaní poveril Mateja Taxisa, syna Antona Taxisa, aby zriadil v nových častiach ríše taký spôsob organizácie pošty, aký už bol v tom čase v Rakúsku.

Vpádom Turkov do Uhorska bol ohrozený nie len Budín, ale aj Viedeň. Preto sa najvyššie úrady presťahovali z Viedne do Bratislavy, ktorá bola v roku 1527 povýšená na sídelné mesto. V roku 1528 tu už sídlil aj najvyšší finančný úrad Uhorska,, prakticky zúženého na územie dnešného Slovenska. Odvtedy až do roku 1784 bola Bratislava hlavným mestom Uhorska.

Hlavný dvorný poštmajster znovu zriadil stálu poštovú službu medzi Bratislavou a Viedňou. Túto poštovú linku spolu s linkou zriadenou v roku 1526 môžme považovať za prvú poštovú cestu na Slovensku s pravidelnou prepravou zásielok, i keď s obmedzenou pôsobnosťou, keď vezmeme do úvahy polohu Bratislavy a Viedne a ich vzájomnú polohu. O existencii tejto poštovej služby svedčí okrem iného aj kráľovský dekrét z 15. novembra 1530, ktorý ju spomína.

V tých časoch existovala súbežne aj kuriérna pošta. Rozdiel medzi kuriérnou a taxisovskou poštou bol v tom, že kuriéri boli výlučne v službách panovníka a šľachty a doručovali správy len príležitostne. Stravu a nocľah ako aj čerstvé kone na kuriérnych cestách im boli povinní zabezpečiť občania, čo sa považovalo za súčasť daní a poplatkov. Taxisovská pošta premávala na vopred určenej trase v pravidelných časových intervaloch, jej služby mohli používať aj občania pričom výdavky sa hradili zo štátnej pokladne. Rozdiel bol aj v tom, že poštový posol na hlavných poštových staniciach nevymieňal len kone či oddychoval, ale hlavne dochádzalo k výmene správ a posol sa vracal po odovzdaní správ na ďalšiu prepravu do svojej východiskovej stanice. Na čele jednotlivých väčších staníc stáli poštmajstri, ktorí mali vedľajší príjem z poplatkov za prepravu zásielok od súkromných osôb a za ich prípadnú prepravu. Menšie stanice viedli poverenci poštmajstra. Tieto stanice sa neskôr označovali ako poštovne a ich správca sa nazýval verdarius a bol zamestnancom príslušného poštmajstra. Vzdialenosti medzi jednotlivými poštovými stanicami boli 2-5 nemeckých míľ (jedna nemecká míľa bola približne 7500 metrov) Posol v stredoveku

V roku 1535 začali vo Viedni organizovať centrálne úrady, pričom vedenie pôšt bolo sústredené do "Úradu najvyššieho dvorského poštmajstra" . Pre jednotlivé časti monarchie vymenoval cisár dedičných zemských poštmajstrov. Sídlom uhorského poštmajstra bola Bratislava a v tom čase ním bol Matej Taxis. Ferdinand I. vydal prvý poštový poriadok - Postverordnung - dňa 20. augusta 1535. V ňom určil, že najvyšší dvorský poštmajster, ako aj zemskí poštmajstri podliehajú Úradu najvyššieho kancelára vo Viedni. Súčasne týmto poriadkom povolil, aby služby kráľovskej pošty mohli využívať aj súkromné osoby s obmedzením prepravy listov, označených "cito" (expres). Toto obmedzenie bolu zrušené až v roku 1576. Poštové cesty vychádzali zo sídla panovníka, kde mal hlavný poštmajster vždy v pohotovosti niekoľko dvorných kuriérov, peších aj jazdeckých poslov. Na poštových trasách vždy v určený deň chodila pošta - peší alebo jazdecký posol - ktorá prepravovala listy alebo menšie balíčky. Táto pošta sa nazývala "ordinaria" , tj. riadna, pravidelná. V súrnych prípadoch bola vypravovaná osobitná pošta, tzv. "extraordinaria" - mimoriadna.

Zo začiatku všetky výdavky pošty hradila Viedenská dvorná komora. Vzhľadom na to, že cisárska pokladnica bola často prázdna a dlhovala poštmajstrom aj niekoľkoročné dôchodky (paušály), náklady na poštu, mimo liniek patriacich bratislavskému poštmajstrovi, prevzala od 1. augusta 1555 Kráľovská uhorská komora v Bratislave. Od 1. októbra 1558 prevzala však do vlastnej réžie aj poštmajstrovské linky.

Skutočnosť, že sa mnohé šľachtické rodiny uchádzali o poštmajstrovské právo svedčí o tom, že sa cisárske paušály stali len formálnymi a získanie poštmajstrovského titulu neznamenalo pravidelný hmotný príjem, ale predovšetkým mocenskú pozíciu a iste slušné vedľajšie príjmy. Tak sa stalo, že poštové stanice dostali charakter živností, boli majetkom poštmajstra, ktorý musel na ten účel vlastniť vhodnú budovu a dostatok materiánych prostriedkov na zabezpečenie poštovej prepravy. V každej z týchto staníc sa chovali najmenej dva kone, určené na výmenu jazdeckým poslom. V neskorších časoch vznikali pri týchto staniciach hostince s možnosťou ubytovania, ktoré tiež patrili poštmajstrovi. Okrem povinných "služobných" koní chovali poštmajstri aj viacero vlastných koní, ktoré využívali na zvládnutie poštovej prepravy, najmä keď sa úradní poslovia nemali "preťažovať" ťažšími súkromnými zásielkami. Toto vylepšenie poštovej služby prinášalo poštmajstrom ďalší vedľajší príjem. Zobrazenie Bratislavy na rytine, okolo r.1500

Keď v roku 1558 zomrel Matej Taxis, ktorý bol 32 rokov bratislavským poštmajstrom a po smrti svojho otca Antona súčasne desať rokov viedenským hlavným poštmajstrom, mal správu pôšt na Slovensku jeho syn Krištof Taxis. Ten si však ponechal len funkciu hlavného dvorného poštmajstra, ktorej sa čoskoro, v roku 1560, vzdal. Tak zaniklo na území dnešného Slovenska poštové právo rodiny Taxisovcov a po nich sa k poštovej moci dostala rodina Paarovcov .

Po Matejovi Taxisovi prevzal 1. októbra 1558 správu hornouhorských a podunajských pôšt bratislavský poštmajster Peter Paar, ktorý poštovú sieť ďalej rozvíjal. V novembri 1567 zriadil Spišskú kkomoru so sídlom v Spišskom Podhradí, ktorá spravovala pošty Horného Uhorska, t.j. dnešného Slovenska. Peter Paar v roku 1563 získal od kráľa za 25-ročnú dobrú službu maďarský šľachtický titul a jeho úrad mohli zdediť synovia a vnuci. Do svojejsmri v roku 1582 bol hlavným poštmajstrom Bratislavy a Uhorska. Po jeho smrti sa stal hlavným bratislavským poštmajstrom jeho syn Ján Paar. V tých časoch do miest, cez ktoré neprechádzala poštová trasa, sa zásielky dopravovali pomocou poslov. Na ten účel zamestnávali bratislavská a košická komora prísažných poslov. Po smrti ďalšieho dedičného bratislavského poštmajstra Pompeja Paara v roku 1613 vymenoval panovník za bratislavských poštmajstrov jeho maloleté deti Antona a Jána Paarovcov. Funkciu za nich dočasne vykonávali poverení poštmajstri.

Portrét sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena V tomto období došlo k zhoršeniu celkovej situácie v poštovníctve, lebo vypuklo protihabsburgovské povstanie pod vedením sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena, jeho vojská v r. 1619 prkaticky obsadili celé Slovensko aj s Bratislavou. Vdova po Pompejovi Paarovi odišla aj s deťmi do Viedne, odkiaľ sa už nevrátila. Tým sa skončilo prvé účinkovanie rodiny Paarovcov na Slovensku v dejinách poštovníctva. V tom čase boli Paarovci kráľom platenými vedúcimi pôšt a nie lénnymi pánmi pôšt. V roku 1619 nastúpil na trón Ferdinand II. Zo začiatku nevymenoval nikoho za bratislavského poštmajstra. Uhorské pošty dočasne riadil Karol Magno a jeho syn Ján Jakub Magno. Potom bol za bratislavského poštmajstra vymenovaný Peter Pavel Stockmayer, pôvodom z Viedne. Dňa 9.7.1622 bol za bratislavského prefekta vymenovaný uhorský šľachtic Štefan Bornemisza , ktorý od 23. januára 1623 mohol používať aj titul "hlavný poštmajster Uhorska" . V tom čase vydal Ferdinand II. prvý poštový patent pre Uhorsko (20.7.1626), po ktorom nasledoval druhý patent /8.5.1630/, vydaný v Bratislave. Prvý sa zmieňuje o preprave osôb, ktorú v tom čase zabezpečovala už aj pošta, druhý sa zaoberá ochranou pôšt a imunitou poštových zamestnancov.

Po Štefanovi Bornemiszovi sa vo funkcii bratislavského poštmajstra vystriedali viacerí poštmajstri v krátkych časových obdobiach, čo vyvolalo ďalší úpadok poštovníctva. Dlho sa viedol aj spor o koôpetencii bratislavského poštmajstra. Nový poštový poriadok, ktorý vydal Leopold I. 29.3.1670, uvádza, že viedenský poštmajster nie je nadriadený bratislavskému poštmajstrovi. V tomto zmysle zaslala Viedenská dvorná komora Bratislavskej komore dňa 10.1.1673 list, v ktorom sa potvrdzuje, že "... uhorská pošta je od rakúskej nezávislá a je samostatná."

Vážnosť pošty však naďalej upadala. V roku 1690 dal cisár Leopold I., ako protihodnotu za odpustenie pohľadávky vo výške 80 000 zlatých, dedičnému rakúskemu hlavnému poštmajstrovi grófovi Jozefovi Karolovi Paarovi a jeho bratovi grófovi Jozefovi Ignácovi Paarovi, ako aj im dedičom, do léna všetky pošty Uhorska a pripojených krajín - Sedmohradska, Chorvátska, Slovinska - a s tým aj titul hlavného uhorského kráľovského poštmajstra a dedičného generálneho poštmajstra Uhorska. Tak sa Paarovci po druhý raz objavujú v dejinách poštovníctva nášho územia. Jedným z prvých opatrení Paarovcov bolo, že nariadili reorganizáciu pôšt podľa vzoru a predpisov pôšt pracujúcich na ostatnom území Habsburskej ríše. Tým sa prenieslo riadenie poštovej správy do Viedne a tento stav trval prakticky až do roku 1867.

Jozef Karol Paar sa nepochybne veľkou mierou zaslúžil o to, že poštoví zamestnanci dostávali primerane dobrú mzdu a hlavne načas, a súčasne im zaručil kráľovským nariadením zo dňa 3.8.1698 osobnú a majetkovú bezpečnosť. V roku 1703 prepuklo ďalšie povstanie proti Habsburgovcom, ktoré viedol sedmohradský knieža František Rákoczi II. Ten za krátky čas ovládol celé vtedajšie Uhorsko. Veľmi dobre poznal význam pošty a preto ihneď začal organizovať svoju vlastnú vojenskú poštu. Slúžila hlavne vojenským a administratívnym účelom, ale pritom prepravovala aj civilné listy a cestujúcich.

Niektoré trate tejto pošty viedli aj cez územie Slovenska. Prepravné pravidlá pošty stanovil František Rákoczi II. nariadeniami, vydanými 1.1.1705 v Leviciach a 5.3.1705 v Jágri. Keď bol hlavným poštmajstrom vojenský komisár Martin Koczovicz, vtedy vydal Rákoczi 5.8.1707 v Mukačeve nové poštové pravidlá a 30.8.1709 vydal aj podrobné organizačné predpisy pre poštmajstrov, v ktorých sa im okrem iného prikazovalo nosiť rovnoštu. Po uzavretí prímeria v Szatmári dňa 29.4.1717 zanikla definitívne aj Rákocziho pošta a riadenie poštovej prepravy sa znovu prenieslo do Viedne. Cisár Karol VI. po nastúpení na trón znovu potvrdil lénne práva Paarovcov na správu pôšt, a to 28.4.1712 a 21.4.1713. Poštová správa vo Viedni nezabúdala ani na poštové spojenia so zahraničím. Dňa 21.6.1722 uzavrela poštovú dohodu s Ruskom a Švédskom. Zabezpečilo sa poštové spojenie s Hamburgom. Z Prahy, Karlových Varov a z Chebu vypravovali jazdcov a koče do Saska a späť. Z Viedne vychádzala linka cez Hollebrunn, Prahu, Drážďany do Lipska, druhá zasa po trati Wollendorf, Brno, Olomouc, Vratislav do Berlína.

Veľký prelom v dejinách poštovníctva nastal roku 1722, keď cisár Karol VI. rozhodol, že všetky pošty krajín Habsburskej ríše prevezme do štátnej správy . Rodina Paarovcov sa za ročný dôchodok 60 000 zlatých zriekla príjmov z pošty. Ostala však lénnym vlastníkom formálna aj naďalej, hoci pošty boli podriadené správe viedenského Hlavného dvorného poštového úradu. Na čele tohto úradu podľa novej dohody stál ako štátny úradník najstarší mužský potomok rodiny Paarovcov ako generálny dvorný poštmajster. Vo Viedni sa snažili, aby pošta pracovala vo všetkých krajinách ríše podľa jednotných zásad a predpisov. Preto prevzatie poľty do štátnej správy sa uskutočnilo - pčnúc dňom 1.7.1722 - cisárskymi patentmi. V týchto patentoch bolo právo zriaďovať pošty vyhlásené za regále, čiže výlučné kráľovské právo, čím sa vylúčila možnosť, aby mohol niekto druhý zriadiť konkurenčnú poštovú službu a zabezpečovať ju.

V polovici 18. storočia bol hlavný poštový úrad v Bratislave a Košiciach. Do okruhu košickej hlavnej pošty patrilo 38 poštových staníc, kým do pôsobnosti bratislavskej pošty len 19 poštových staníc. V Bratislave v roku 1749 vyšla prvá kníhtlačou vyhotovená kniha o poštovej činnosti pod názvom "Einleitung zum Universal-europäischen Postrecht" . Autorom diela je bratislavský poštový kontrolór Jozef Hecht a uvádza v ňom všetky vtedajšie poštové linky a oboznamuje čitateľov a používateľov s právnym postavením pošty.

Za panovania cisára Karola VI. začali do Habsburskej ríše prenikať pokrokové myšlienky markantilizmu, ktorý zdôrazňoval význam hromadenia zlata a striebra v štáte, čoho sa malo dosiahnuť najmä zvýšením vývozu výrobkov do zahraničia, obmedzením dovozu. Preto prišlo k politike podporovania manufaktúr na úkor poľnohospodárstva. Zvýšený obchodný ruch v dôsledku zvyšovania vývozu však vyžadoval budovanie dobrých ciest, preto sa v tridsiatych rokoch 18. storočia začali budovať tzv. "cisárske cesty", ktoré sa vyznačovali veľkou šírkou, pevnosťou a kamennými mostmi. Tým bola zabezpečená vyššia bezpečnosť dopravy tovarov a osôb a súčasne boli vytvorené podmienky pre prepravu listových zásielok a osôb poštovými povozmi.

top


 

Obdobie dostavníkové - predznámkové - od roku 1750 do roku 1850


Rakúska cisárovná a Uhorská kráľovná Mária Terézia (1740-1780) Za panovania cisárovnej Márie Terézie (1740-1780)prišlo k viacerým zmenám v organizácii poštovníctva. V roku 1748 bol vydaný "Poštmajstrovský poriadok" , v ktorom bolo stanovená činnosť poštmajstrov. Okrem toho bolo v ňom zakotvené, kto a ako môže v prípade smrti poštmajstra zdediť alebo predať poštový dom a jeho vybavenie. V tom čase poznáme tri skupiny vedúcich poštových staníc - poštmajstrov. Predovšetkým to boli tí, ktorí vlastnili dedičné právo a ktorých výsady spočívali v tom, že mohli svoj úrad postúoiť členom svojej rodiny alebo ho predať. Ďalšou skupinou boli nedediční poštmajstri, avšak s právom po desaťročnej službe u pošty toto svoje právo predať. Poslednou skupinou boli zmluvní poštmajstri, ktorí boli v skutočnosti poštovými zamestnancami - úradníkmi. Snahou panovníckeho domu bolo však staré výsady poštmajstrov čo najviac obmedzovať a previesť ich na zmluvných poštmajstrov. Najvýznamnejšou novinkou na úseku pošty za panovania Márie Terézie bolo, že sa zaviedla preprava listových zásielok balíkov a osôb poštovými kočmi. Jednotlivé typy používaných kočov boli: žurnaliery pre prepravu listovej a balíkovej pošty a diligencie - dostavníky, pre prepravu osôb. Ťažšia batožina sa zo začiatku prepravovala ešte súkromnými prepravcami. Neskoršie však aj prepravu týchto zásielok prevzala pošta.

V roku 1749 Mária Terézia nariadila, aby podľa vzoru poštového voza, ktorý premával na trase Viedeň - Rezno, zriadenej v roku 1748 nemeckým generálnym poštmajstrom kniežaťom Thurn-Taxisom, zaviedli podobné vozy aj v dedičných habsburských krajinách a aby boli tieto vozy vyhotovené na náklady štátnej pokladnice. Prvá linka, na ktorej boli už v roku 1749 zavedené vozy typu dostavníkov, bola linka Viedeň - Brno. Cisársky patent, vydaný 5.8.1750, zakazoval činnosť súkromných dopravcov na tratiach, na ktorých premávali štátne dostavníky. Na našom území bola prvou dostavníkovou štátnou linkou linka Viedeň - Bratislava. Vedenie poštových vozov bolo celoštátne sústredené do "Hlavného riaditeľstva poštových vozov" vo Viedni. V roku 1750 bola listová pošta vyčlenená do novozriadeného "Generálneho riaditeľstva pôšt". Obe zložky podliehali kontrole novovytvorenej "Dvornej poštovej komisie" vo Viedni, v ktorej mali významné pozície aj Paarovci.
K závažným zmenám v organizácii pošty na Slovensku prišlo za panovania cisára Jozefa II., a to v roku 1783, keď bola zrušená Dvorná poštová komisia a Generálne riaditeľstvo pôšt bolo premenené na "Najvyššiu dvornú poštovú správu". Cisár Jozef II. súhlasil, aby správa uhorskej pošty bola zverená jeho miestodržiteľovi v Budíne, ktorý stál na čele "Uhorskej mietodržiteľskej rady", ktorá mala zverenú aj správu pôšt v Uhrosku.
Požiar Bratislavského hradu r. 1809 Nadriadeným a kontrolným miestom zostala Dvorná poštová správa vo Viedni. Týmto opatrením stratila definitívne Bratislava sídlo najvyššieho poštového úradu v Uhorsku. Uhorsko bolo rozdelené na osem poštových prefektúr, z nich dve boli na území Slovenska, a to v Bratislave a v Košiciach. V sídle prefektúr boli zriadené hlavné poštové úrady, ktorých hlavnými úradníkmi boli prefekti. Tieto úrady neposkytovali poštové služby v dnešnom slova zmysle, ale boli to orgány, ktoré vykonávali na svojom území dozor nad činnosťou poštmajstrov a poštových úradov. Za účelom decentralizácie riadenia dostavníkov zriadili sa v Uhorsku tri výpravne dostavníkov, z ktorých jedna bola v Bratislave. Za Jozefa II. sa taktiež rozšírila sieť "zberní listov" /collectores/.

V roku 1813 sa generálny poštmajster knieža Karol Paar vzdal svojho úradu. Ponechal si však titul generálneho poštmajstra a pre seba a svoju rodinu si vymohol ročný dôchodok 60 000 zlatých, právo zdarma cestovať, neplatiť poštové poplatky a používať poštovú trúbku. Poštové trate na Slovensku až do roku 1783 vychádzali z Bratislavy alebo smerovali do Bratislavy. Po premiestnení vedenia pôšt do Budína sa začali poštové spoje prebudovávať tak, aby smerovali do Budína. Na hlavných linkách premávali poštové koče s dvoma koňmi, ktoré sa nazývali "obyčajná - ordinárna pošta" , potom poštové koče s troma koňmi, nazývané "krížna pošta" a nakoniec poštové koče so štyrmi koňmi, nazývané "extra alebo dupla pošta" . Poštový koč bol priestranný, najmenej pre štyri osoby. Bol vysoký a natretý na žlto. Bol zavesený na pérach a pri jazde sa veľmi kolísal. Zadné kolesá mal veľké, predné malé. Vpredu i vzadu boli vyvýšené miesta pre sluhov, keď pošta viezla vznešené panstvo. Pre poštové zásielky - listy a balíky - boli vzadu a naspodu koča umiestnené veľké schránky.

Okrem tohto koča premával aj iný typ, ktorý mal 4 - 6 sedadiel, koženú sťahovateľnú strechu a vedľa pohoniča boli ešte ďalšie dva miesta. Poštovému koču sa musel iný povoz vyhnúť, preto poštový kočiš - postilión - dával počas jazdy celou cestou znamenie poštovou trúbkou . Ľahký koč bol povinný vyhnúť sa "na celú kolaj", ťažký povoz buď musel zostať stáť alebo sa vyhnúť na pol koľaje. Týmito pravidlami sa museli riadiť všetky povozy, stretajúce poštový koč. Prievozníci cez vodné toky museli poštové koče prevážať prednostne, ihneď, len čo sa koč objavil pri prievoze a postilión sa prihlásil o prevoz. Ak poštovým dostavníkom cestovala nejaká významná osoba od panovníckeho dvora, musel poštmajster ísť pred poštovým kočom na koni a takto vyprevadiť význačného cestujúceho na určitú vzdialenosť. V takomto prípade sa použili tri páry koní: Prvý pár riadil postilión, ktorý sedel na koni, ostatné riadil už kočiš, ktorý sedel na kozlíku.

Poštový voz ešte na konci stredoveku slúžil na prepravu pošty aj ľudí V roku 1823 nastal obrat vo vozovej pošte. Riaditeľ viedenskej vozovej pošty rytier Maximilián Otto z Ottenfeldu zaviedol ľahké, rýchle poštové koče pre päť cestujúcich, ktorých štvorzáprah sa vymieňal. Tieto koše premávali vo dne aj v noci. Prvý takýto rýchlokoč, natretý na čierno a žlto, začal premávať na trati Viedeň - Brno dňa 3.5.1823 a od 1.3.1824 jazdil aj na trati Viedeň - Bratislava. V dňoch, keď tieto koče premávali, dopravovala sa nimi aj pošta, a to listy, balíky a peňažné zásielky, ktoré obhospodarúval sprevádzajúci poštový zamestnanec - konduktor. V roku 1824 boli zavedené jazdy tzv. "kariolkami" (dvojkolesovými kárami), ktoré doplňovali na vedľajších smeroch hlavné poštové trasy. Okrem toho v tom istom roku bola zavedená preprava ťažkých batožín vo zvláštnych vozoch, tzv. Brankardoch. Týmito vozmi sa prepravovala batožina tých cestujúcich, ktorí cestovali rýchlymi kočmi, ako aj iné ťažké zásielky, priberali sa aj cestujúci.

Spomínaný rytier Maximilián Otto zaviedol roku 1817 aj používanie poštových schránok . Najvýznamnejším jeho počinom však bolo vypracovanie zásad nového poštového zákona, ktorý vstúpil do platnosti od 1.1.1838. Okrem toho mu patrí zásluha za to, že dôležité nariadenia, týkajúce sa pošty, sa od roku 1838 pravidelne uverejňovali vo Vestníku cisársko-kráľovskej najvyššej poštovej správy. V roku 1830 boli pozmenené dovtedy používané názvy "zberňa listov" a "poštová stanica" na "poštový úrad". Od toho času boli dva druhy poštových úradov. Jedny prepravovali len listové zásielky, druhé aj cestujúcich. V tom istom roku bola do dopravy poštových zásielok ako zmluvný prepravca zapojená aj Dunajská paroplavebná spoločnosť na trati Viedeň - Bratislava - Komárno - Budín, čo podstatne urýchlilo poštovú prepravu na tomto úseku. V roku 1837 pribudla železnica ako ďalší prepravca listových zásielok na našom území. V tomto roku totiž začala premávať na úseku Bratislava - Trnava konská železnica.

Použitá literatúra: Š. Plško, J. Barvulský, B. Krampl - Čo má vedieť filatelista, Filatelistické state 14, ZSF Bratislava, 1985
Autor: Martin Polovka

top


Filatelistické minimum



I. Druhy známok


V základnom delení známok rozlišujeme známky:
Výplatné - známky asi najbežnejšie a najrozšírenejšie, používané k vyplácaniu poštových zásielok pri odosielaní.
Doplatné - tieto známky vylepuje pošta, nie platiteľ. Sú určené ako potvrdenia o dodatočnej úhrade poštových polatkov.

Výplatné známky sa dalej môžu deliť na:


Výplatné známky dalej môžeme deliť podľa prepravy:
a) hlavné

b) vedľajšie
Uvedené druhy rozdelenia známok nie sú presne vyhranené, udávajú iba dôvod vydania. Jestvujú rôzne kombinácie týchto druhov, napr.:

Doplatné známky nemajú také rozsiahle členenie, aj keď sa vyskytujú


Je veľa poštových známok a teda aj možností, ako ich deliť. Snáď nie je téma, ktorá nebola na poštovej známke zobrazená.

top


II. Filatelistické pomôcky

Pinzeta
Asi najdôležitejšia pomôcka každého filatelistu. Bez nej by sme boli ako bez ruky. Pinzeta umožňuje šetrné zaobchádzanie so známkami. Známky by sa nikdy nemali brať medzi prsty - hrozí im totiž ušpinenie alebo poškodenie. K práci zo známkami preto používajte vždy pinzetu s tenkými, hladkými, rozšírenými a zaoblenými koncami - aby sa mohla ľahko vsunúť pod známku. Vhodné je mať nerezovú pinzetu na odlepovanie známok pri kúpaní vo vode. Určite je dobré mať pinzetu uchovanú v obale, aby sa nepoškodila a neušpinila.
Doporučenie: pinzetu kupujte vždy v značkových filatelistických obchodoch, kde máte dostatočnú istotu, že je vyrobená pre filatelistov.

Lupa
Ďalší veľmi potrebný pomocník všetkých filatelistov, ale hlavne tých, ktorí známky chcú poznávať, študovať doskové vady a rôzne odchýlky.
Je to samozrejme i dobrý pomocník pre všetkých ale aj začínajúcich filatelistov. Umožní Vám vidieť to, čo bežným okom neuvidíte. A vďaka nej môžete z bežnej známky urobiť známku vzácnou, napríklad nájdením doskovej vady či objavením drahšieho typu. Určite sa vyplatí prezerať aj tie najobyčajnejšie známky.

Zúbkomer
Ďalšia pomôcka, ktorá môže zmeniť hodnotu Vašich známok. Je veľa druhov zúbkovania a táto pomôcka Vám meranie uľahčí. Existujú aj prístroje - digitálne zúbkomery - na ich displeji sa po vložení známky vyznačí rozmer zúbkovania a je veľmi presný.

Zásobníky
Slúži k priehľadnému urovnávaniu známok. Sú to vlastne tuhé listy opatrene priehľadnými páskami (kapsičkami), do ktorých sa známky zasúvajú. Jedno doporučenie - dávajte prednosť zásobníkom s bielymi listami pred čiernymi, ktoré môžu zanechať na lepidle čistých známok stopy a tým známku veľmi znehodnotiť.

Nálepky
Filatelistické nálepky sú z tenkého papiera opatrené na jednej strane lepidlom, ktorý sa dá ľahko odlúpnuť alebo zmyť. Skôr sa používali aj k prilepeniu čistých známok a tým existuje veľké množstvo znehodnotených známok, ktoré sú prakticky bezcenné oproti tým, čo sú bez nálepky. Preto nálepky používajte len k prilepovaniu známok použitých (orazítkovaných). Vždy pri zakúpení nálepiek sa ubezpečte, že sú to naozaj nálepky pre filatelistov.
Existuje totiž veľa podobných pások s nálepkami, ktoré by mohli známky poškodiť, pretože obsahujú materiál, ktorý sa časom môže na mieste po nálepke zmeniť na fľak, ktorý známku samozrejme znehodnotí.

Pošetky
To sú priehľadné pásky, do ktorých sa známky vkladajú. Vhodné pre vytváranie exponátu a pre zaraďovanie čistých známok.
Pošetky sa vyrábajú v mnohých rozmeroch a dajú sa aj zrezať na presný rozmer pre známku k zaradeniu. Znova sa ubezpečte, že sa jedná o značkové pošetky, ktoré Vaše známky nepoškodia. Zistite si či fólia neobsahuje napríklad fluorescenčné prísady a podobne

top


III. Filatelistické zbierky


Teritoriálne zbierky
Sú zamerané na známky určitej zeme alebo daného svetadielu. Ďalej ich môžeme rozdeliť podľa stupňa špecializácie na:

Námetové zbierky
Tieto zbierky sú vytvárané podľa toho čo je na danej známke zobrazené. Pretože je veľa tém z ľudskej činnosti a existuje miliarda známok, je vždy dobré si vybrať danú tému (napr. kvetiny, futbal, hokej, mačky a pod.) a na to sa sústrediť. Je to asi najvhodnejšia možnosť zbierania známok pre začínajúcich a mladých filatelistov. Námetové zbierky sa ďalej môžu deliť na:

top


IV. Papier


Papier je druh materiálu, na ktorý sa známka tlačí. Nakoľko je mnoho druhov papiera, tu Vám prinášame základné rozdelenie, bez ktorého sa určite nezaobídete. Papier rozlišujeme:
  1. Podľa druhu - žilkovaný, pergamenový, kartónový, nepriesvitný, ručný, strojový;
  2. Podľa povrchu - hladký, veľmi hladký, drsný, veľmi drsný, hrboľatý;
  3. Podľa hrúbky - veľmi tenký - do 0,04 mm; tenký - do 0,07 mm; stredný - do 0,1 mm; tlstý - do 0,13 mm; veľmi tlstý - 0,14 mm.
  4. podľa farby - biely, farebný, sfarbený, farebný (farba je už obsiahnutá v materiále), sfarbený (docieli sa až pri priamej tlači).


Papier nastavovanýje výrobná závada, ktorá vznikne tým, že sa pri tlači použije papier, spojený napríklad zlepením.

top


V. Druhy tlače


Nakoľko je mnoho tlačových techník, tu Vám prinášame ich základné rozdelenie, ktoré sa Vám určite bude hodiť a všetky si zapamätajte. Podľa druhu tlače rozdeľujeme na:
  1. Tlač z výšky - využívaná bežne pri kníhtlači, drevorytoch, autotypii;
  2. Tlač z plochy - využíva sa pri kameňotlači, ofsete, fototypii
  3. Tlač z hĺbky - hĺbkotlač, meďotlač,ocelotlač, neotypia

Toto je len základné rozdelenie. Podrobnejší popis rôznych tlačových techník Vám prinesieme v pripravovanom seriáli.

top


VII. Spôsoby oddeľovania


Pre veľké náklady sú známky tlačené väčšinou vo veľkých tlačových listoch. Tu Vám prinášame základné rozdelenie.

Spôsoby oddeľovania známok:
Asi najpracnejším oddeľovaním je strihanie. Je to skôr spôsob oddeľovania známok z doby minulej. Najlepším príkladom sú známky Hradčian z roku 1918, ktoré sú strihané.

top


VIII. Zúbkovanie


U našich známok rozoznávame:
Zúbkovanie sa meria zúbkomerom a udáva sa číslom (napr. 12 1/2), ktoré znamená počet zúbkov na 2cm.
Rozlíšenie zúbkovania podľa použitého zariadenia:

top


IX. Lep


Lep je vlastne hmota, ktorá sa nanáša na zadnú stranu známky a slúži po navlhčení k pevnému spojeniu známky zo zásielkou (listom). Lep rozlišujeme:
  1. Podľa spôsobu nanášania: ručné, strojové;
  2. Podľa zafarbenia: biely,nažltlý, žltý, hnedý;
  3. Podľa lesku: lesklý, matný
  4. Podľa povrchu: pruhovaný, hladký, mriežkovaný,zrnitý,ryhovaný s bublinkami (rastrový - zvislo, vodorovne)

Pruhovane lepu vznikalo pri stieraní v rotačke pri rovnaní daného papierového pásu, ktorý sa vlnil pri prudkom sušení po naneseniu lepu.
Už sa tiež hovorí a dokonca už bolo vydaných niekoľko samolepiacich známok (niečo podobného ako obľúbené samolepky u mladších čitateľov). Na Slovensku bola ako samolepiaca vydaná známka pri príležitosti návštevy Jána Pavla II. v roku 2003. V Českej republike zatiaľ takáto známka nebola vydaná. Bežné sú tieto známky v USa či Kanade.

(Autor: Zdeněk Jindra, prevzaté z www.infofila.cz so súhlasom autora, čiastočne upravené)

top